Ján I. (Uhorsko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ján I.
Kráľ Uhorska (protikráľ)
Ján I.
Ján I., erb
Ján I., podpis (z wikidata)
Panovanie
Panovanie11. november 1526 – 21. júl 1540
Korunovácia11. november 1526, Stoličný Belehrad
Ostatné titulysedmohradský vojvoda
Biografické údaje
Pôvodné menoJán Zápoľský
Narodenie2. február 1487
Spišský hrad, dnes Slovensko
Úmrtie21. jún 1540 (53 rokov)
Sebeš, Rumunsko
Rodina
Manželka
Potomstvo
Ján II. Žigmund (* 1540 – † 1571)
OtecŠtefan Zápoľský
MatkaHedviga Tešínska
Ďalšie tituly
Uhorský kráľ
1526 – 1540
PredchodcaĽudovít II. Jagelovský
NástupcaJán II. Žigmund Zápoľský
Sedmohradský vojvoda
1511 – 1526

Odkazy
Spolupracuj na CommonsJán I.
(multimediálne súbory na commons)

Ján I. (* 2. február 1487, Spišský hrad, † 21. júl 1540, Sebeš, Uhorsko), vlastným menom Ján Zápoľský, bol sedmohradský vojvoda a od 11. novembra 1526 do 21. júla 1540 uhorský kráľ (protikráľ) z magnátskeho rodu Zápoľskovcov, syn krajinského hodnostára Štefana Zápoľského (* 1434, † 1499) a Hedvigy Tešínskej.

Kandidát na uhorský trón[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v tuhej februárovej zime roku 1487 na Spišskom hrade. Otec bol Štefan Zápoľský a matka Hedviga Tešínska. Po svojom otcovi zdedil rozsiahle pozemky (svojho času bol najbohatším uhorským magnátom) i viaceré hodnosti vo verejnej správe. Jeho politický vzostup sa začal roku 1505, keď ho tzv. národná strana uhorských stavov vyhlásila za kandidáta na uhorský trón. Táto strana v uhorskom sneme presadila zákon, že uhorská koruna sa už nikdy nesmie dostať na hlavu cudzinca. V roku 1511 sa Ján Zápoľský stal sedmohradským vojvodom. V roku 1514 s palatínom Štefanom Bátorim potlačil povstanie Juraja Dóžu.

Uhorský kráľ[upraviť | upraviť zdroj]

Pre jeho ďalší život mal zásadný význam rok 1526. V lete tohto roku tiahol s takmer 20-tisícovým sedmohradským vojskom proti postupujúcim hordám tureckého sultána Sulejmana I. Sledoval svoje vlastné, egoistické ciele,[chýba zdroj] vyčkával v zálohe pri Segedíne a nezasiahol do bitky pri Moháči. Po tejto bitke, v ktorej zahynul i uhorský kráľ Ľudovít II., ostalo Uhorsko bez priameho následníka trónu. Časť šľachty na sneme v Tokaji zvolila 5. novembra 1526 Jána Zápoľského za uhorského kráľa (ako Ján I. Uhorský) a 11. novembra ho nitriansky biskup Štefan Podmanický korunoval v Stoličnom Belehrade. Po svojom nástupe na trón vyzval stavy Moravy, Sliezska a Lužice – z titulu ich podrobenia kráľom Matejom Korvínom – aby mu zložili hold. Tým sa stal kráľom a magnátom rozpadajúceho sa Uhorska po vplyvom tureckých nájazdov.

Druhá časť uhorských stavov, mestá a bohaté a vplyvné magnátske rody zo západného Slovenska, ktorí z porážky uhorských vojsk pri Moháči vinili práve Zápoľského, na sneme v Bratislave zvolili o mesiac neskôr, 18. decembra za uhorského kráľa brata kráľovnej vdovy Márie, rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda I. Habsburského. Tak malo Uhorsko v jednej chvíli dvoch panovníkov.

Boje s Ferdinandom Habsburským[upraviť | upraviť zdroj]

Ján I. Uhorský si nárokoval uhorskú korunu z titulu časového prvenstva, Ferdinand zasa z dynastických dôvodov. V roku 1527 začala v Uhorsku z tohto dôvodu občianska vojna. Na jar toho roku Ferdinand I. vpadol s malým vojskom do Uhorska a v júni 1527 dobyl Budín. Jána I. Uhorského vytlačil do východných oblastí Uhorska. Ten sa v roku 1528 neúspešne pokúsil získať stratené pozície. Jeho vojsko bolo v bitke pri Seni (pri Košiciach, 8. marca 1528) porazené a bol nútený utiecť do Poľska. Celá krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory. Vojna, trvajúca takmer tri desaťročia, krajinu veľmi zničila.

V tom čase mal Ján I. Uhorský na území Slovenska, kde vlastnil obrovské majetky, stále silné postavenie najmä medzi šľachtou. Patrilo mu množstvo hradov na Orave, Liptove, v Trenčianskej a Nitrianskej stolici a po celom východnom Slovensku, ku ktorému ho viazal aj titul spišského grófa. Na zlomenie ich odporu, cisár Ferdinand vyslal už v roku 1527 Jána Katzianera, hlavného kapitána Horného Uhorska.[1] Následne Ferdinand a Ján I. Zápoľský podpísali Veľkovardaínsky mier vo Veľkom Varadíne (dnešné Maďarsko).

Turecké spojenectvo[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ Ján I. Uhorský v snahe dostať Uhorské kráľovstvo späť do svojej moci, získal významného spojenca. Zo svojho poľského azylu vyslal posolstvo k tureckému sultánovi Sulejmanovi I. a ponúkol mu vazalskú podriadenosť. Sultán ponuku prijal. V júli 1529 na mieste tragickej porážky uhorského vojska v roku 1526, na Moháčskom poli, Zápoľský zložil Sulejmanovi vazalský hold. Sultán sa vzápätí osobne vydal na čele obrovského vojska urobiť poriadky v Uhorsku. Plieniace osmanské vojská dobyli pre kráľa Jána I. Uhorského centrálne oblasti Uhorska a ohrozovali dokonca Viedeň. Zápoľský získal opäť značnú časť územia Slovenska. Keď v nasledujúcom roku Ferdinand obľahol Budín, prišli Jánovi I. Uhorskému na pomoc vojská belehradského bega Mehmeda. Po potlačení cisárskych vojsk vyplienili turecké hordy v dvoch výpravách – septembri a decembri – Považie až k Trnave a Piešťanom, Ponitrie až k Bojniciam a pozdĺž Hrona prenikli až k Hronskému Beňadiku. Okrem bohatej koristi odvliekli do zajatia vyše 40-tisíc ľudí a za sebou zanechali spustošenú krajinu. K jej skaze prispeli i hordy lúpežných rytierov, priživujúcich sa na vzniknutej situácii. Ferdinandovo panstvo sa zúžilo viac-menej na Zadunajsko a slovenské stolice.

Mierové ukončenie bojov[upraviť | upraviť zdroj]

Obe strany sa vojnovými ťaženiami natoľko vyčerpali, že v roku 1538 uzavreli vo Veľkom Varadíne mier. Tu sa obaja panovníci dohodli na rozdelení moci. Po smrti Zápoľského sa Ferdinand mal stať kráľom v celom Uhorsku i v Sedmohradsku. Dedičov Jána I. Uhorského mal odškodniť bohatými majetkami v iných svojich krajinách. Ján I. Uhorský sa ním vzdal nárokov na uhorský trón (napriek tomu titul uhorského kráľa používal až do svojej smrti).

Jánovi Zápoľskému sa v roku 1540 niekoľko dní pred smrťou narodil syn Ján Žigmund, ktorého jeho matka Izabela dala korunovať za uhorského kráľa. Ferdinand v dôsledku porušenia mieru preto opäť obľahol Budín. Jánovi Žigmundovi ostalo Sedmohradsko s priľahlými stolicami a časťou juhovýchodného Slovenska s Košicami.

Rodinné pomery[upraviť | upraviť zdroj]

Ján Zápoľský bol ženatý s Izabelou Jagelovskou (* 18. január 1519 – † 15. september 1559), dcérou poľského kráľa Žigmunda I. V ich manželstve sa narodil syn Ján Žigmund (* 7. júl 1540 – † 14. marec 1571).

Panovnícke pomery[upraviť | upraviť zdroj]


Ján I.
Vladárske tituly
Predchodca
Ľudovít II. Jagelovský
Uhorský kráľ
15261540
Nástupca
Ján II. Žigmund
Ferdinand I. Habsburský

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. TIBENSKÝ, Ján, et al. Slovensko Dejiny. 2. preprac. a dopln. vyd. Bratislava : Obzor, 1978. 1010 s. S. 319.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]