Glenn Gould
| Glenn Gould | |
 kanadský klavirista | |
| Narodenie | 25. september 1932 Toronto, Kanada |
|---|---|
| Úmrtie | 4. október 1982 (50 rokov) Toronto, Kanada |
| Podpis | .svg?lang=sk){kind=small} |
| Odkazy | |
| Webstránka | glenngould.com |
| Commons |  Glenn Gould |
Glenn Gould (* 25. september 1932, Toronto, Kanada – † 4. október 1982, Toronto) bol kanadský klavírny virtuóz a hudobný skladateľ. Preslávil sa hlavne vďaka svojim originálnym nahrávkam skladieb pre klávesové nástroje od Johanna Sebastiana Bacha. V roku 1964 ukončil svoju koncertnú kariéru a venoval sa výlučne produkcii štúdiových nahrávok, komponovaniu klavírnych a komorných skladieb a písaniu kníh o hudbe. Je tiež autorom klavírnych úprav opernej hudby Richarda Wagnera. Získal štyri ceny Grammy.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Gould sa narodil v rodine kanadských presbyteriánov škótskeho pôvodu. Prvé hodiny hry na klavír dostal od svojej matky, ktorej starý otec bol bratrancom nórskeho skladateľa Edvarda Griega. Od desiatich rokov navštevoval torontské konzervatórium Royal Conservatory of Music, kde študoval hru na klavír u Alberta Guerrera, organ u Fredericka Silvestera a teóriu u Lea Smitha.
V roku 1945 po prvýkrát vystupoval na verejnosti (na organe) a o rok nato po prvýkrát koncertoval s orchestrom - s Torontským symfonickým orchestrom hral Beethovenov Klavírny koncert č. 4. V roku 1947 hral svoj prvý verejný recitál a v roku 1950 prvý rozhlasový recitál pre CBC. Do medzinárodného povedomia sa dostal po svojom prvom koncerte v New Yorku v roku 1955. Len o niekoľko dní nato sa zaviazal vydavateľstvu Columbia Records, ktorému ostal verný až do smrti. V tej dobe vznikla jeho najznámejšia štúdiová nahrávka Bachových Goldbergovských variácií.
V rokoch 1955–1964 koncertoval Gould po Severnej Amerike a Európe, v roku 1957 ako prvý severoamerický umelec od konca druhej svetovej vojny aj v Sovietskom zväze. Predstavil sa tam so skladbami od Bacha, Beethovena a sériovou hudbou Arnolda Schönberga a Albana Berga, ktorá bola v dobe socialistického realizmu v Sovietskom zväze potláčaná.
Koncertovanie sa však Gouldovi začalo čoskoro znechucovať. Predvádzanie sa jedného človeka pred mnohými poslucháčmi považoval za umelecky nedôstojné a nehodiace sa pre hudbu. Svoj posledný verejný koncert Gould 10. apríla 1964 v kalifornskom Los Angeles. Na programe boli Beethovenova Sonáta pre klavír č. 30, výber z Bachových posledných diel, nedokončené Umenie fúgy (BWV 1080) a napokon Sonáta pre klavír č. 3 op. 92 č. 4 Ernsta Kreneka. Gould sa až do konca svojho života vyhýbal verejnému vystupovaniu a sústredil sa na nahrávanie a písanie. Nahral veľké množstvo záznamov pre spoločnosť CBS, zvukové aj filmové nahrávky pre CBC a tri dokumentárne rozhlasové pásma pre rovnaké spoločnosti. Veľmi sa zaujímal o nahrávací proces a mal vlastné štúdio, v ktorom skúmal metódu zliepania nahrávky z útržkov nespočetných verzií (tzv. „takes“). Vynikal aj v literárnej činnosti: jeho eseje o hudba patria k tomu najlepšiemu, čo bolo o hudbe kedy napísané.
Glenn Gould zomrel v Toronte roku 1982 na následky silnej mozgovej mŕtvice. Je pochovaný na torontskom cintoríne Mount Pleasant Cemetery.
Repertoár a technika[upraviť | upraviť zdroj]
Gould sa vo svojich nahrávkach sústredil na barokovú hudbu, viedenskú klasiku a súčasnú klasickú hudbu. Nahral takmer kompletné dielo J.S.Bacha pre klavír, väčšinu Beethovenových a všetky Mozartove klavírne sonáty, kompletné dielo pre klavír od Schönberga, Weberna a Albana Berga, rovnako ako všetky sonáty pre klavír a pre dychové nástroje s klavírnym doprovodom od Paula Hindemitha.
Bol známy svojou živou hudobnou predstavivosťou. Gould vraj nikdy nezahral skladbu tým istým spôsobom viackrát. Jeho hra sa vyznačovala jasnosťou a artikulovanosťou, a to hlavne v kontrapunktových pasážach. Tento spôsob hry sa obzvlášť dobre hodil k barokovej hudbe. Gould žil v dobe, keď sa mnohí interpreti snažili zdôrazňovať v Bachových skladbách ich mohutnosť a veľkoleposť; tento prístup pochádzal ešte z 19. storočia. Gouldove interpretácie preto museli na mnohých poslucháčov pôsobiť osviežujúco a objavne. Jeho spôsob hry zrejme silne ovplyvnil ďalších bachovských interpretov, ktorými boli napr. András Schiff a Angela Hewittová.
Gould[1] mal vynikajúcu techniku, ktorá mu umožnila hra veľmi rýchlym tempom a pritom zachovať oddelenosť a jasnosť každého jedného tónu. Súčasťou tejto techniky bol sed veľmi nízko nad nástrojom, ktorý mu umožňoval lepšiu kontrolu nad klaviatúrou. Obzvlášť vhodná bola táto poloha pre kontrapunkt. Naopak nevhodná je táto poloha podľa Charlesa Rosena pre hru technicky náročných skladieb obdobia hudobného romantizmu z 19. storočia. Gould, ktorý sa spoly zo žartu označoval za „posledného puritána“, všeobecne nemal klavírne skladby z tohto obdobia v obľube, pretože mal pocit, že je v nich príliš zanedbaný štruktúrny element hudby. Dokonca aj to malé množstvo romantických klavírnych skladieb, ktoré hral, sa vyznačuje nezvyklým kontrapunktom.
Jeho spôsob hry však nebol všeobecne prijímaný. Hodnotenie jeho interpretácií poslucháčmi oscilovalo medzi zdôrazňovaním ich skvelej kreatívnosti a odmietavými poukazmi na ich excentrickosť. Jeho zreteľná, čembalo imitujúca technika, tak vhodná pre skladby z obdobia baroka, sa ukázala ako nevhodná napr. pre Mozartove klavírne sonáty: Gouldovu „röntgenovú“ interpretáciu väčšina kritikov odmietla.
Interpretácie a nahrávky[upraviť | upraviť zdroj]
Hlavnú časť Gouldovho repertoáru tvorili Bachove klavírne skladby a vďaka interpretáciám týchto skladieb sa aj preslávil.
Medzi dochované Gouldove nahrávky romantických skladieb patrí Brahmsových 10 intermezz a 4 balady, 5 Piesní bez slov Felixa Mendelssohna Bartholdyho, Sonáta pre klavír č. 3 h-mol Frédérica Chopina (ktorého hudbu spolu so Schumannovou inak odmietal), Sonáty pre klavír Alexandra Skriabina a skladby pre klavír, piesne a melodráma Enoch Arden Richarda Straussa. Legendárny je takisto záznam Brahmsovho 1. koncertu pre klavír pod taktovkou Leonarda Bernsteina. Zachovala sa aj Gouldova nahrávka Lisztovho klavírneho prepisu Beethovenovej 5. a 6. symfónie (Lisztove diela Gould tiež silne odmietal).
Výstrednosti[upraviť | upraviť zdroj]
Gould bol známy mnohými svojimi výstrednosťami. Počas hry si vždy hmkal a pospevoval, čo je v rozličnej miere počuť na väčšine jeho nahrávok (v závislosti od zvukového technika). On sám prehlasoval, že tieto zvuky vydáva podvedome a v závislosti na miere neschopnosti klavíra vyjadriť hudbu tak, ako to on zamýšľa.
Bol tiež známy svojimi zvláštnymi pohybmi tela pri hraní. Koncertovať bol ochotný iba na starej nízkej stoličke, ktorú vyrobil jeho otec. Hral na nej dokonca aj keď už bolo jej sedadlo úplne zodraté. Táto stolička sa dnes nachádza spolu s Gouldovým obľúbeným klavírom Steinway CD 318 v National Arts Centre v Ottawe (od roku 1982 boli tieto artefakty vo vlastníctve knižnice Library and Archives Canada, ktorá ich v roku 2011 darovala NAC). Jedinou spoločnosťou, ktorá má právo vyrábať rovnaké stoličky, je taliansky výrobca Cazzaro SpA. Gould závislosť na starej stoličke vysvetľoval svojou zvláštnou technikou hrania, kvôli ktorej musel sedieť veľmi nízko nad zemou (asi 35 centimetrov). Vyhlásil, že ak by sa mu pred koncertom stratila, musel by odpíliť nohy na nejakej inej.[2]
Gould mal veľký strach z prechladnutia, preto aj na teplých miestach nosil veľmi hrubé oblečenie, dokonca rukavice. Zdôvodňoval to nutnosťou vytvoriť si optimálne podmienky pre hranie. Pred každým koncertom si tiež úzkostlivo vyberal košeľu, v ktorej sa mu hrá najpohodlnejšie.
Trpel nechuťou k spoločenskému životu, mal averziu k dotykom a podávaniu rúk. Ku koncu života obmedzil svoje spoločenské styky a komunikoval hlavne telefonicky a prostredníctvom listov. Pri návšteve historickej Steinway Hall v New Yorku v roku 1959 ho vtedajší hlavný technik výroby klavírov William Hupfer privítal priateľským potľapkaním po chrbte. Goulda to šokovalo, sťažoval sa na bolesť, únavu a stratu koordinácie; dokonca sa zaujímal o možnosť podniknúť právne kroky voči firme Steinway & Sons, ak by sa ukázalo, že „zranenia“ mu ostanú natrvalo.
Každý deň medzi druhou a treťou v noci navštívil Gould nonstop reštauráciu Fran's neďaleko svojho torontského bytu a objednal si praženicu.[3]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Jean-Pierre Thiollet, 88 notes pour piano solo, "Solo nec plus ultra", Neva Editions, 2015. p.50. ISBN 978 2 3505 5192 0.
- ↑ Rozhovor pre rozhlasovú stanicu CBC, 15.7.1958 [1]
- ↑ CBC Archives: Gould on his eccentricities
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Glenn Gould